Predstavujem si, ako tie isté tlačidlá stláča on. Ako sa i on díva na ten totožný displej. Zrazu cítim, že sme k sebe akosi bližšie. Strážim tú kalkulačku v dlaniach, ako keby to bol boží hrob. Ako keby som mala v ruke kúsok jeho tela, duše.
Neviem si predstaviť 3 mesiace bez neho. Vlastne ani nechcem. Bojím sa a mám pred očami obrovský otáznik. Oprávnene. Že sa už nevráti ten pocit, keď stískam v rukách niečo, čo sa s ním bytostne spája.
Bryan Adams vo svojej nemálo známej piesni spieva o tom, že leto ´69 bolo jeho naj. Kto vie , čo so sebou prinesú tohtoročné horúce letné časy. Možno si aj ja raz víťazoslávne rieknem, že leto 2010 bolo prevratné, báječné. Je to i tak predsa všetko v mojich rukách. Presnejšie v hlave.
Aj keby nie, verím, že tú jeho povestnú kalkulačku budem stískať o mnoho pevnejšie. Minimálne priamo úmerne 3-mesačnému odlúčeniu. A minimálne s takou láskou a vierou v nás, ako ju držím dnes.