Popri mojej bežnej trase zo školy ma z poobedňajšieho polosna vytrhol detský krik.Mladý otec radostne a predsa so zlomkom strachu z nečakaného pádu dieťaťa utekal za rýchlymi krôčikmi svojej pravdepodobne 4-ročnej ratolesti.Pred bránou sa už hlasno dohadovali akú fajnotu si dajú doma pod zub.“Ale buchty sú moje!“kričal za synom tato.Malý sa ozval:“ÁAle oco...buchty sú naše.“táto veta ma nielenže opäť utvrdila v istote,že detský rozum je čistý a nezvrátený,ale i v tom,že rodina je skutočne základná bunka spoločnosti.
Pri mojej piatkovej ceste domov vlakom sa mi opäť raz stala záveruhodná vec.V osobnom vlaku ku mne pristúpila hŕba mladých študentov.Už ich poznám z videnia,cestujeme v nedeľu tým istým vlakom.Viem teda celkom iste,že sú to deti z detkého domova.Ich až príliš detské tváričky vo mne vyvolávali des.Ešte naozaj nedospeli?Pritom si prežili možno omnoho viac než my z rodín „normálnych“.V ich vnútri sa možno bije nespočetne veľa otázok bez odpovedí.Otázok na úplne základné veci.Ako sa z bochníka chleba stali krajce?A tá praženica ...akože je z vajec?Nevymýšľam.Poznám pár ľudí z decáku a teda viem,o čo všetko prichádzajú.Vždy dostali všetko hotové rovno pod nos.Nemali sa teda kde naučiť ako fungujú bežné veci.Nemohli potom ani prirodzene dospieť.
Všetci tí mladí ľudia sa mi zdali až príliš jednoduchí.Rovnaké reči,rovnaké oblečenie,aj výrazy mali totožné.Hotová armáda.Dávno porazená.Odchovaná tuctovo,hromadne.Bez lásky.
Všimla som si ruky jedného dievčaťa.Na chrbtoch dlaní sa jej týčili pravidelné okrúhle nezahojené fľaky,miestami sa striedali s nápadnými svetlými škvrnkami-nepopierateľné jazvy.Rany po cigaretách.Lapala som po dychu,bolo mi zle.Netrpia len vnútorne.Občas je asi potrebné ukázať diery v duši aj na povrchu.
Od toho dňa mi otázka detských domovov vŕta v hlave.Riešiteľná určite nie je.Krkavčie matky nevymrú,ani sa nepolepšia.Ale zlepšiť sa dá určite.Aj keď nemám na mysli požičanie si dieťaťa na Vianoce,či víkend a vrátenie ho späť do búdky.Veď videlo ako sa žije v bežných rodinách.To bol predsa zámer.A potom ho môžeme po x-tý raz opäť odložiť medzi ostatné cvičené opičky...
Chcem aby sa proces adoptovania urýchlil,aby sa deti dostali do rodín,kde sú chcené,kde budú cítiť ,že ICH má niekto ozaj rád.Aby vedeli,že z chleba sa dajú ľahko vykúzliť krajce,že vajíčko jednoducho na horúcej panvici tuhne a že o buchty na tanieri sa môžeme podeliť.
P.S.-verím,že som žiadneho odchovanca DD neurazila.Nevtrdím,že ľudia z decákov sú bezcitní a neschopní prispôsobiť sa v ďalšom živote.Snahou bolo len poukázať ako jednoducho a hlavne nechcene sa dá vyformovať detská dušička,keď nemá tak prosto obyčajnú vec-rodinu.