Po príchode do letiskovej haly sme ešte museli prejsť pasovou kontrolou. Tak ako napokon všade, avšak pri vstupe do USA je to o to prísnejšie. Víza nevíza. Keďže do Ameriky sme cestovali nie na víza, ale prostredníctvom bezvízového styku ESTA, bolo im veľmi podozrivé, že do USA ideme na 3 mesiace. Pasovák nám po nepríjemnom rade otázok strčil do ruky červenú tabuľku a poslal nás do miestnosti , kde na oceľových lavičkách sedelo ešte zopár nežiadúcich pasažierov, rozhodnie nie americkej národnosti.
Zamestnanci pasovej kontroly nám najprv vzali mobily, pasy a poslali nás po batožinu. Keď sme sa vrátili aj s ruksakmi, vzali mňa aj Miloša do vypočúvacej miestnosti, každého inam. A tam sa to celé začalo. Dva a pol hodinové vypočúvanie. Kam ideme, prečo, odkiaľ sme, koľko máme peňazí, koľko na kreditke, kde pracujú rodičia, koľko zarábajú, koľko platím za internát, za telefón, odkiaľ na to mám, odkiaľ sa poznám s Milošom, ako dlho, či poznám jeho rodinu,...Do USA sa vraj nechodí na tri mesiace len tak. Tobož nie ľudia z východnej Európy, aj keď stavím svoju pravú hemisféru, že nemala pani vypočúvateľka šajnu, odkiaľ sme. To isté si zopakovala s Milošom. Každému nám tvrdila, že sa naše odpovede nezhodujú.
Nasledovala kontrola batožiny. A to doslova. Od topánok cez ponožky k penaženke, až po diár. Po 15 minútovom školení, že nesmieme pracovať a musíme štáty opustiť do 17. septembra, nám umožnili vstup do krajiny. Po 2,5 hodinách potu, takmer sĺz a s pocitom, že nás najbližším letom vrátia domov a USA uvidím nanajvýš z letiskovej haly sa konešne začal náš pobyt v Amerike.:)